Formovanie vzťahov po páde Veľkej Moravy

0
15

Velká MoravaV Olomouci som v r. 1990 našiel v archíve popísané celé obdobie po páde Veľkej Moravy, ktoré si aspoň v tých najdôležitých mílnikoch môžeme pripomenúť. Pritom majme na mysli, že Slovensko je ešte stále súčasťou Moravy, kde sa ako štátna reč používa staroslovenčina. V týchto archívnych materiáloch sa môžeme dočítať aj o tom, že v rokoch 907 až 908 sú Maďari zaneprázdení vojnami s Duryňanmi, Sasmi, ale aj s Čechmi. Maďari robia dokonca lúpeživé výpady v tejto dobe aj do Itálie a stávajú sa spojencami Glomačov.

Západná historiografia ich ale všetkých označuje ako Maďarov, čo nie je celkom presné, pretože prevážna časť mien je aj moravského pôvodu, najmä z okrajových oblastí ako napr. Bogat, Duržak a i. Územie dnešnej Moravy je ale v tomto období popísované tak, že je ešte stále samostatné a do Česka nebolo začlenené. To viedlo k tomu, že roku 914 sa po prvýkrát Česi pokúsili Moravu ovládnuť, no neúspešne.

V r. 924 Maďari a s nimi i Moravania uzatvárajú mier s cisárom, ktorý takýmto spôsobom pre seba získava priestor i čas na potlačenie okolitých Slovanov, Česka nevynímajúc. V tomto období je s vládou sv. Václava /v Česku/ spomínaný aj panovník Moravy Svatomír. Od vraždy sv. Václava tieto historické pramene v Olomouci však neuvádzajú, či bol alebo nebol posledným Mojmírovcom. V rokoch 933-954 prebieha druhá fáza maďarských vojenských ťažení. Dokonca sa v r. 942 dostávajú až do Španielska. No, 954 roku sú porazení spojeným česko-nemeckým vojskom a vodcovia sú popravení. To Česku dáva odvahu znova sa pokúsiť získať si Moravu. Zrejme sa im to aj podarilo, lebo k tomuto roku /954/ je „zmínka o české hranici s Rusi na řece Bugu a Styru.“

Roku 955 sa rody Slavníkovcov a Přemyslovcov zmocňujú i Slovenska. V tomto období Maďari už menia svoj životný spôsob tým, že sa v tomto priestore niekdajšej Panónie na strednom Dunaji a Tise trvale usadzujú, a tak končia ich lúpeživé ťaženia Európou. Česi ale nie sú schopní si Moravu trvalejšie udržať, pretože ich štát nebol dostatočne konsolidovaný a upevnený. Najmä keď Boleslav II. neustále bojuje s cisárom Otom II, čoho využíva Vladimír Kyjevský, keď pre svoj štát získava r. 981 od Česka Cervešsko /územie dnešného Poľska/. Zároveň Česi takto stratili aj tú časť Moravy, ktorú dobyli r. 954 na Rusi. Nato stratili i Sliezko, ktoré pripadlo v prospech poľského Mieška I. Roku 995 je už dokončené zjednotenie přemyslovského Česka, ale bez Moravy a Sliezka. A tak sa r. 999 Morava stáva súčasťou Poľska. K jej ovládnutiu však dochádzalo postupne; najskôr bolo získané územie starej východnej Moravy, t.z. Slovenska. Potom postupovali na juh až k územiu dnešného Maďarska. A ako anály pripomínajú, že „vlastné územie Moravy sa s veľkou pravdepodobnosťou k Poľsku Boleslava Chrabrého pridalo dobrovoľne.“

Boleslav Chrabrý sa odhodlal vybudovať pod svojou vládou mocnú slovanskú veľkoríšu, keď k Poľsku r. 1003 pripojil i Česko, ako kedysi Svätopluk I., čo sa moravským veľmožom veľmi pozdávalo, lebo v tom videli aj svoju ochranu pred českým panovníkom Boleslavom III. Moravania vystupovali po boku Boleslava Chrabrého vo všetkých jeho ťaženiach ako spojenci, a to vylučuje akékoľvek dohady o tom, že by bola Morava k Poľsku pripojena nasilu. Naopak, Moravania proti Česku vyvíjali skôr nepriateľské akcie. Roky 1015 – 1017 sa odohrávajú v znamení ozbrojených konfliktov medzi Českom a Moravou aj na českomoravskom pomedzí. Dokonca r. 1017 vpadli Moravania do Česka, kde dobyli bližšie neurčené hradište a získali značnú korisť. Česi, aby sa mohli Moravanom úspešne postaviť na odpor, sa dokonca spájajú s panovníkom východnej marky Henrichom /markrabě Jindřich/, čo vylučuje, aby sa takto k sebe správali príslušníci dvoch častí jedného štátu. Roku 1018 Boleslav Chrabrý dáva Slovensko ako údel Štefanovi I., čím sa tak Slovensko definitívne stáva súčasťou Arpádovského kráľovstva a tak sa natrvalo začleňuje do Uhorska. V r. 1030 je po smrti Boleslava Chrabrého /1025/ dnešná Morava dobyta Českom a pripojená k přemyslovskému štátu. Dobové pramene o tejto udalosti píšu ako o spojení dvoch samostatných štátnych celkov.

Roku 1055 syn Břetislavov Spytihněv, dal povraždiť predstaviteľov starej moravskej vládnucej šľachty a vo všetkých štátnych úradoch ich nahradil Čechmi. Moravu rozdelil na tri údely: olomoucký, brnenský a znojemský. Dobové pramene uvádzajú, že táto udalosť je zrovnateľná iba ak tak s dobytím Anglie Normanmi r. 1066. Přemysl Otakar II. /1198-1230/ údely moravské zrušil, lebo vraj boli príčinou politických nezhôd, vojen a t.p., a nahradil ich markrabstvím moravským, ktoré bolo v lénnom zväzku s českým štátom. Tým si zachovalo vlastné inštitúcie právne i politické. Bol to vlastne začiatok neskoršieho zemského usporiadania Moravy, ktoré trvalo až do r. 1927. Ale pokračujme od smrti Přemysla Otakara II. Jeho dynastia rokom 1278 zaniká a nastáva habsburská okupácia Moravy. Skutočným vládcom Moravy sa stáva olomoucký biskup Bruno, no aj to iba do obdobia nástupu Václava II. na český trón. Dňa 18. júna 1311 listinou Jána Luxemburského sa Čechom a Moravanom potvrdzujú práva /obyčaje a zvyky/, ale i povinnosti ako napríklad, že budú povinní platiť berné a iné poplatky. Ján Luxemburský sa zas zaviazal Moravanom, že úrad župana bude vždy vykonávať iba Moravan. Dňa 12. mája 1372 aj Karel IV. túto listinu potvrdzuje, a to v celom rozsahu. Nasledujúci vládcovia tiež potvrdzujú Moravanom ich privilégia a práva, až Juraj Podebradský r. 1464 spojuje markrabstvo moravské a kráľovstvo české v jeden štátny celok.

Ale aj napriek tomu Moravania uzatvárajú s Rakušanmi 15. decembra 1480 mier a to smostatne bez Česka. Dokonca i Matyáš si 9. apríla 1484 v Budíne, ako zároveň aj moravský vládca, získava priazeň Moravanov tým, že im sľubuje za udatnosť a pomoc v boji proti Čechom a proti nemeckému cisárovi Fridrichovi III., že zachová všetky ich starobylé práva. Ďalší panovník Ľudevít II., ako kráľ uhorský, potvrdzuje Moravanom všetky privilégia, udelené im od r. 1311. Aj Ferdinand I. ako kráľ český potvrdzuje Moravanom r. 1527 všetky práva obsiahnuté v listine kráľa Ľudevíta II., udelené v Olomouci. Rovnako tak robí aj Rudolf II. r. 1577 a ďalší, ako napr. Ferdinanad II. i Ferdinand III., či Leopold I. r. 1689 i Karol VI. otec M. Terézie. Ten tiež r. 1712 potvrdzuje predchádzajúce privilégia Moravanom. Až od r. 1927 do povojnového obdobia r. 1946 sa pomenovanie dualitného štátneho útvaru Čiech a Moravy vynecháva a postupne dochádza k jednoznačnému pomenovaniu „české země.“ Napokon dňa 15. januára 1946 minister školstva Stránský ruší zemskú školskú radu v Ostrave, ako aj zemské úrady, ktoré sa postupne začali nahrádzať krajskými výbormi. Dňa 1. januára 1949 krajské usporiadanie je dokonca uzákonené aj v parlamente, keď sa namiesto nich vytvorilo 16 krajov.

Zdroj: Czech Free Press