Nechcú ho vziať ani do podpalubia Titanicu, no loď sa mu páči.

0
13

Nechcú ho vziať ani do podpalubia Titanicu, no loď sa mu páči: kedysi motor všeruskej jednoty Lukašenko otočil a vyhlásil sa za podporovateľa EÚ

Autor: Vladimír Mohorita

Alexandr Lukašenko bol v deväťdesiatych rokoch minulého storočia najpopulárnejším politikom v ruskom svete i v celom priestore bývalej sovietskej supermocnosti. V časoch, keď v Rusku vyčíňal zďaleka nie vždy triezvy Jeľcin a jeho tím mladoreformátorov sorosovského strihu, bol mladý Lukašenko príkladom starostlivého hospodára. Bieloruský vodca nedovolil rozpredať celé Bielorusko a zachoval pre Bielorusov slušný životný štandard, ktorý veľmi kontrastoval s často až katastrofickými krízami v iných republikách bývalého ZSSR

Lukašenko  Běloruský prezident Alexander Lukašenko

Ak by občania súštátia Ruska a Bieloruska koncom deväťdesiatych rokov mohli voliť spoločného prezidenta tohto celku, isto by vyhral Lukašenko, ktorý vystupoval za jednotu ruského sveta i za strategickú pozíciu ruského jazyka v Bielorusku. Po tom, čo Jeľcin odstúpil, sa po krátkom čase stal najobľúbenejším politikom v pásme od Brestu a Minska po Vladivostok a Sachalin Vladimir Putin. Alexandr Lukašenko sa ocitol v jeho tieni. Ba čo viac, Západ ho neustále prenasledoval častovaním prívlastkami typu „posledný diktátor Európy“. Po krvavom prevrate na kyjevskom majdane a začatí strašnej občianskej vojny, ktorú na popud Západu rozpútali ukrajinskí pučisti, no z ktorej Západ obvinil Rusko, však nadišla nová hviezdna chvíľa pre Alexandra Lukašenka. Zrazu už nebol v očiach západnej modly najhorší on, ale Vladimir Putin. Naopak, on, bieloruský prezident, dal súhlas na rokovania o prímeriach a riešeniach vojny na Ukrajine vo svojom hlavnom meste Minsk. Z „posledného diktátora“ Európy sa tak stal „mierotvorca“, ktorý v spore ani zďaleka nezaujal pozíciu očierňovaného Ruska, či napadnutého Donbasu, ba ani neutrálnu. Lukašenko začal postupne otáčať kormidlo svojho štátu na Západ a svojím spôsobom sa tak postavil do čela začínajúceho sa bieloruského antiruského majdanu. V jeho výrokoch sa čoraz častejšie začala objavovať neprimeraná kritika Ruska, ktoré okrem iného roky dotuje hospodárstvo Bieloruska dodávkami strategických surovín za supernízke ceny a neopodstatnené chvály na adresu toho Západu, ktorý bol ešte včera pripravený ho – nielen mediálne – popraviť.

Najnovšie sa Lukašenko rozhodol zahrať na najväčšieho Európana od Lisabonu po Bielovežský prales. Na stretnutí s belgickým ministrom zahraničia v Minsku Lukašenko spustil eurohujerskú lekciu: „Vaše brexity a nacionalistické hnutia ja odmietam. Môžem zaručiť, že vždy budete v nás vidieť krajinu, ktorá sa bude usilovať o zjednotenie, o stabilitu v Európe. My sme vám nespôsobovali problémy ani v ťažkých časoch, ani v budúcnosti problémy robiť nebudeme,“ povedal Lukašenko, ktorý za to v poslednej dobe robí jeden problém za druhým spojeneneckej Ruskej federácii. Tomu Rusku, s ktorým Bielorusko dosiaľ tvorí súštátie a ktoré Lukašenko najnovšie už ani nepovažuje za veľmoc, zatiaľ čo sa klania iným celkom, vrátane titanicovej EÚ.

Belgickému ministrovi zahraničia totiž „obrátený“ Lukašenko povedal aj toto: „Európska únia – to je veľmi silný pól spolu s Čínou a so Spojenými štátmi americkými. Európska únia – to je mocná opora pre planétu, ak tá zanikne, bude bieda. Preto ja odmietam všetky vaše „brexity“ a nacionalistické hnutia. Čokoľvek by to stálo, Európsku úniu treba zachovať. To nie je môj osobný postoj – hoci aj osobný – tento postoj vychádza z medzinárodných štátnych záujmov. Čím viac opôr, tým stabilnejší je systém. Preto som ja stúpenec Európskej únie,“ vyjadril sa pochvalne o zhnitej a nalomenej nožičke svetového systému Lukašenko.

Lukašenko si myslí, že je šikovnejší ako iracký, líbyjský, či juhoslovanský vodcovia Saddám Hussajn, Muamar Kaddáfí, či Slobodan Miloševič, ktorých Západ sprvu označoval za svojich veľkých nepriateľov, oni mu neskôr robili určité významné ústupky, v nádeji, že im Západ odpustí ich minulú „neposlušnosť“. Záver bol rovnaký. Západ svojich niekdajších odporcov, ktorí sa neskôr pokúšali s ním zahrávať sa, vždy napokon zlikvidoval. Z pomsty a ako varovanie pre všetkých ďalších politikov, aby si nemysleli, že je možné beztrestne čo len na čas odporovať jeho hegemónii, ktorá však postupne, no zjavne a nezvratne, mizne.

Zdroj: Hlavné správy